ObecOpoj
Rímskokatolícky kostol v Opoji postavili v roku 1752, pôvodne ako pohrebnú kaplnku s kryptou pre rodinu Szásy. František Szásy, vtedajší vlastník opojských majetkov dal sakrálny objekt vystavať tak, aby jeho priečelie bolo kolmo orientované do najstaršej ulicovej zástavby a uzatváralo tak severozápadný okraj obce. Pôvodne baroková, neskôr klasicisticky upravená jednoloďová kaplnka mala delené štítové priečelie, uprostred s naznačenou vežou akoby vkomponovanou do celkovej výšky strechy. Tento typický prvok klasicistických a empírových stavieb dopĺňali dve niky umiestnené po stranách hlavného vchodu a okrúhle okno nad vstupom. Kaplnka mala pôvodne obdĺžnikový pôdorys s rovným uzáverom. V interiéri bola prekrytá valenou klenbou. V 1. tretine 20. storočia bola kaplnka rozšírená o polygonálne presbytérium s krížovou klenbou. Strop v tomto čase dostal aj výzdobu v podobe výjavov z biblie a obrazov sv. Mareka a sv. Lukáša.Súčasný vonkajší vzhľad, kostola je výsledkom povojnových prestavieb súvisiacich s narušením veže a krovu, počas oslobodzovania obce v roku 1945. Výzdoba priečelia bola odstránená a nahradená hladkou úpravou vnútorných polí so zvýraznenými okrajmi. Ponad strechu bola nadstavená veža. Valenú klenbu v érovej najstaršej časti kostola nahradili rovným stropom.Súčasťou pohrebnej kaplnky z roku 1752 bola aj podzemná krypta s valenou klenbou, so vstupom situovaným z vonkajšej pravej strany kostola. Nad kryptou sa nachádza mramorová tabuľa s erbom rodiny Szásy. Erb tvorí kráčajúci dvoj-chvostý lev so šabľou v pravej ruke. Klenotom je ruka so šabľou a nastoknutou hlavou Turka. Na príkostolnom cintoríne sa nachádzajú najstaršie hroby z polovice 19. storočia a to konkrétne dva pieskovcové pomníky s krížom a vloženou mramorovou nápisovou tabuľkou, umiestnené na ľavej strane medzi novými hrobmi. V areáli cintorína sa nachádza pieskovcová socha Ukrižovania Ježiša Krista z roku 1796 a v zadnej časti pri dome smútku pomníky drobných opojských zemanov a bohatších sedliakov z konca 19. a prvej polovice 20. storočia.
Uprostred najstaršej opojskej ulice, vystupujúc z radovej zástavby, sa nachádza zvonica z 1. polovice 19. storočia. Stavba so štvorcovou pôdorysnou dispozíciou, ihlanovou strechou a oblúkovitými oknami je v strede svojej výšky rozdelená rímsou. Jej opodstatnenie bolo aktuálne až do vybudovania veže na kostole po skončení vojny, pretože pôvodná pohrebná kaplnka vežu vo funkcii zvonice nemala. Vo zvonici sa nachádzajú tri zvony – malý, stredný a veľký. Malý zvon so spodným priemerom 300 mm je nedatovaný a ani jeho miesto uliatia nie je známe. Stredný zvon so spodným priemerom 450 mm uliali Bratia Fischer v Trnave v roku 1902. Najstarším zvonom je veľký zvon z roku 1692 uliaty Jánom Achamerom v Bratislave. V súčasnosti je zvonica nepoužívaná, pretože obec využíva elektronické zvony kostola.
Počet prícestných sôch a krížov v Opoji sa odvíjal od počtu starých prístupových komunikácií do obce. Tieto pamiatky sakrálneho charakteru boli postupne umiestňované na cesty spájajúce Opoj s Trnavou (1830), neskôr Opoj s Majcichovom (1832) a nakoniec Opoj s Vlčkovcami (1846).Na dolnom konci obce pri moste cez Dudváh sa nachádza socha sv Jána Nepomuckého z roku 1846, renovovaná v roku 1950 Dobrovoľným hasičským zborom Opoj. O založení základiny na jej vytvorenie sa zmieňuje aj kanonická vizitácia opojskej farnosti. Sochu osadili pri vyústení cesty z Vlčkoviec do Opoja, na ľavú stranu cesty. Predmetom renovácie sochy v roku 1950 sa stal kamenný podstavec s vytesaným textom, ktorý nie je pôvodný.Na pravej strane cesty z Opoja do Majcichova sa nachádza na toskánskom stĺpe klasicistická socha Panny Márie. V spodnej časti je umiestnená nápisová tabuľka s textom: AVE MARIA P 1832 R 1928.Kamenný kríž z roku 1830 sa nachádza v severozápadnej časti za obcou pri poľnej ceste, ktorá v minulosti spájala Opoj s Trnavou. V spodnej časti sa nachádza nápisová tabuľka z ružového mramoru s textom: 2 uminena dali sprawit LISSKA ADAM a manželka ANNA rozená Katona – 1830.Umiestnenie tejto sakrálnej pamiatky je pozoruhodné z viacerých hľadísk. Kríž sa nachádza na miernej umelo vytvorenej vyvýšenine v chotárnej časti Chríb. V minulosti dokázaná spojitosť pomenovania Chríb so slovanskými sídliskami a pohrebiskami bola umocnená archelogickými objavmi viacerých pravekých a stredovekých pohrebísk práve v častiach s týmto označením. M. Majtánovi sa takýchto názvov podarilo z územia Slovenska zozbierať okolo 100, pričom ich koncentrácia je na severnom a západnom Slovensku, ale aj na Morave a v Čechách. Súčasná historiografia sa stotožňuje s názorom, že toto pomenovanie je slovanského pôvodu, a že práve v lokalitách s týmto označením sa koncentrujú slovanské pamiatky V prípade Opoja je Chríb tiež dôkazom, že na lokalite sa v stredoveku rozprestieralo osídlenie, pretože keramiku z 12.-14. stor. sa podarilo nájsť v okolí kamenného kríža, ako aj v neďalekej časti Rybník. Indíciu o slovanskom osídlení Opoja v časti Chríb podporuje aj blízkosť slovanského hradiska v Majcichove.
Pozoruhodnou pamiatkou v Opoji je nápisová tabuľa zhotovená z ružového mramoru. Do roku 2001 bola osadená v stene jedného gazdovského domu vedľa fary. Tabuľa oválneho tvaru na bokoch so štyrmi vykrojeniami obsahuje text tohoto znenia: COELO FAVENTE IOSEPHO ESTERHAZIOADIUVANTE LIVORE TRI-UMPHATO POSVIT G.K.I.C.P.I.A. Chronostikon obsiahnutý v texte datuje túto pamiatku do roku 1736. Text vyzdvihujúci osobu krajinského sudcu Jozefa Esterházyho, ktorému v susednej obci Majcichov patrila veľká časť pozemkov, sa pravdepodobne do steny domu dostal sekundárne z niektorej inej stavby Nemožno tiež vylúčiť možnosť, že bol sem premiestnený zo susedného Majcichova.
K dnes už neexistujúcim pamiatkam Opoja patrila aj zemianska kúria, stojaca v severozápadnej časti obce z 18. storočia. Predstavu o jej vzhľade a dispozícii si môžeme urobiť z katastrálnej mapy z roku 1893. Centrálnu časť tvorila prízemná budova v tvare písmena L, spredu a zozadu obklopená anglickým parčíkom. Vstup do nej nebol riešený z ulice, ale cez bočný dvor, ktorý lemovali dve pozdĺžne hospodárske a obytné budovy. Najskôr išlo o klasicistickú stavbu, čomu by nasvedčovala parková úprava okolia a neďaleký kostol, vybudovaný Szásyovcami. Kúria bola rodinným sídlom Szásyovcov. Ako posledný fyzický vlastník objektu bol ešte v roku 1893 uvádzaný Edmund Szalay V roku 1905 objekt zemianskej kurie s priľahlými hospodárskymi budovami odkúpila sládkovičovská cukrovarnícka spoločnosť. Stavba tým stratila charakter šľachtického sídla a po čase bola zbúraná. Na jej mieste dnes stoja obecný úrad, obchod a rodinné domy. Na parcele ležiacej vedľa kurie stál ďalší panský dom, ktorý pôvodne nepatril do areálu kurie. Tvorila ho tiež budova v tvare písmena L s čelom obráteným do ulice. Jediným, dnes existujúcim pozostatkom tejto stavby je veľká sieňová pivnica s valenou klenbou a dvomi výklenkami v protiľahlej stene, ktorá je súčasťou budovy starej škôlky. Ako materiál na jej vybudovanie bola použitá pálená tehla. Objekt, súdiac podľa dispozície a charakteru pivnice mohol byť staršou stavbou ako bola zemianska kúria s anglickým parkom v susedstve. Za zmienku stojí i fakt, že v spomínanom roku 1893 zemianska rodina Szásy nevlastnila kaštieľ v Opoji, ale iba dva domy stojace v blízkosti zvonice, ktoré aj obývala.
K cirkevným svätostánkom v Opoji, okrem kresťanského kostola, patrila aj židovská synagóga, ktorá stála v radovej zástavbe najstaršej časti obce. Budovu postavili z pálenej tehly v 19- stor., pričom jej fasáda sa takmer v ničom neodlišovala od okolitých domov. Azda najvýraznejšie pôsobil žltý vonkajší náter (ten bol typický pre viaceré synagógy – pozn.) a pol oblúkovité okná . Stavba bola prízemná, mala sedlovú strechu a vstupovalo sa do nej z dvora. Samostatne bol riešený vstup pre ženy, ktorým sa vchádzalo na galériu. Podľa platných židovských náboženských zvyklostí určených Talmudom, sa bohoslužby síce vykonávali spoločne, ale muži i ženy museli sedieť oddelene. Ženská galéria v synagóge bola drevená, zdobili ju vyrezávané ornamenty a podopierali dva nosníky. Uprostred sa nachádzal almemor – miesto na čítanie z tóry a vo východnej časti bola do steny vmurovaná schránka na tóru. K modlitebni priliehali aj hospodárske budovy, kde sa robilo kóšerovanie mäsa (rituálne zabitie zvieraťa a jeho spracovanie), ktoré vykonával šochet Túto funkciu, ako aj funkciu duchovného vykonával v Opoj i do roku 1944 miestny židovský obchodník Bernát Diamant. Synagóga slúžila pre širšiu pospolitosť z okolitých dedín ešte aj počas druhej svetovej vojny. Poslednými žijúcimi židmi v Opoji boli rodiny Diamant a Polák. Synagógu zbúrali po skončení vojny, keď sa do obce natrvalo nevrátil žiaden z deportovaných židov.
Židovská náboženská obec v Opoji bola v minulosti živým centrom duchovného života, čoho dôkazom bol aj cintorín zriadený na hranici katastrov Opoj a Vlčkovce. Židovský cintorín ležal na okraji Opoja, na ľavej strane cesty vedúcej do Vlčkoviec. Mal lichobežníkovitý tvar a celkovú rozlohu približne 1730 m2. Jeho plocha bola síce neobvykle veľká, no pochopiteľná, pretože pohrebisko fungovalo aj pre členov komunity z okolitých dedín. Pochovávalo sa na ňom ešte počas druhej svetovej vojny, až do posledných deportácií v roku 1944. Na cintoríne sa nachádzalo zhruba 30 náhrobných kameňov, pričom najstaršie boli pravdepodobne z konca 18. a začiatku 19. storočia. Obyvateľov židovského vierovyznania si práve v tomto prelomovom období pozývali viaceré šľachtické rodiny na svoje majetky, aby ich zveľadili a zároveň pozdvihli obchod v regióne. Tak pravdepodobne urobili aj Sászyovci, keď vyčlenili pre Židov časť zo svojich pozemkov, aby si na nich zriadili svoje pohrebisko a modlitebňu. Dnes už cintorín neexistuje, pretože v povojnovom období sa na jeho ploche a v blízkom okolí začala rozvíjať nová bytová výstavba.
